< sekcia Import

Hollý na D. Vode požehnal štúrovcom uzákonenie spisovnej slovenčiny

Bernolákovský básnik a prekladateľ, katolícky kňaz JÁN HOLLÝ sa narodil 24. marca 1785 v Borskom Mikuláši . Patrí k najtalentovanejším básnikom píšucim v bernolákovčine. Jeho dielo obdivovali aj mladí štúrovci. Foto: TASR/archív

Genialita 28-ročného Ľudovíta Štúra sa prejavila aj v tom, že si v otázke uzákonenia spisovnej slovenčiny uvedomil vari najzávažnejšiu vec.

Bratislava 27. marca (TASR) - V štyridsiatych rokoch 19. storočia základnou otázkou prežitia slovenského národa bolo uzákonenie spisovnej slovenčiny, nášho literárneho jazyka pre celé Slovensko. Tak to vnímal a chápal najmä Ľudovít Štúr. Bola to záležitosť jeho srdca i rozumu a bol pripravený pre túto vec urobiť všetko a nič nezanedbať.

Už v polovici februára 1843 našiel pre svoj zámer pochopenie u najbližších bratislavských priateľov a spolupracovníkov. Boli to: Ján Francisci, Samo Vozár, Ján Kalinčiak, Ján Gáber Lovinský a jeho mladší brat Samuel, no a, celkom samozrejme, rátal s Hurbanom a Hodžom.

Genialita 28-ročného Ľudovíta Štúra sa prejavila aj v tom, že si v otázke uzákonenia spisovnej slovenčiny uvedomil vari najzávažnejšiu vec. Ak chcel, aby boli úspešní, museli pre túto myšlienku získať aj katolícku duchovnú inteligenciu. A tu mohla najviac zavážiť osobnosť uznávaného básnika Jána Hollého.

Preto sa Štúr, Hurban a Hodža vybrali za ním na Dobrú Vodu, kde žil ako dôchodca na fare u svojho priateľa Martina Lackoviča. A bard slovenskej poézie vrelo "požehnal" ich myšlienke, ani troška sa nestrachujúc o osud svojho básnického diela. Stalo sa tak 17. júla 1843, teda len dva týždne po jeho presťahovaní sa na Dobrú Vodu. Možno tak spravil aj preto, že mladých štúrovských chlapcov mal rád, lebo ho uznávali ako nášho najväčšieho básnika a často ho navštevovali ešte v Maduniciach, keď bol v aktívnej službe. Medzi nimi, napríklad, Janko Kráľ. A my sa môžeme len domnievať, kto mu to pošepol.

Súhlas a požehnanie Jána Hollého bolo veľkým víťazstvom štúrovcov a ako dosvedčujú nasledujúce udalosti, malo veľký ohlas medzi katolíckym duchovenstvom. Otázka spisovnej slovenčiny vstúpila verejne na scénu a už nič nemohlo zastaviť jej konečné riešenie.

Budova rímskokatolíckej fary na Dobrej Vode, kde sa 14. marca 1849 skončil život Jána Hollého a kde mu Štúr, Hurban a Hodža predostreli svoj zámer, stojí dodnes a je označená pamätnou tabuľou. V jej vnútri je zriadená Pamätná izba Jána Hollého.

V súvislosti s Ľudovítom Štúrom treba ešte pripomenúť, že 11. mája 1854, napriek pretrvávajúcemu policajnému dohľadu, sa tam zúčastnil odhalenia pomníka na rove Jána Hollého a bol prvým rečníkom na tomto akte. A navyše, je autorom epitafu, ktorý je napísaný prozodickou formou elegického disticha, ale už po slovensky a končí sa takto: „Odpočinok v Dobrej samotách mám zas Vody chladný,/ rád z toho, len že ležím v národa lône milom.“