< sekcia Import

O podobe slovenčiny sa v roku 1851 hovorilo na Primaciálnom námestí

Na archívnej snímke z 13. novembra 1990 je kardinálsky klobúk, arcibiskupské insígnie a rodný znak Jozefa Bátthyányho nad priečelným štítom Primaciálneho paláca v Bratislave. Pod erbom je tympanón, kde bola pôvodná freska s alegorickým výjavom od Maulpertscha, ktorú v roku 1959 zreprodukoval akademický maliar Ernest Zmeták Foto: TASR

Miestom tejto pamätnej schôdzky je budova na Primaciálnom námestí, ktorá stojí hneď vedľa dnešnej budovy magistrátu nášho hlavného mesta.

Bratislava 19. februára (TASR) - Slovenské povstanie v revolučných rokoch 1848-49 prinieslo slovenskému národu nedoceniteľnú historickú skúsenosť. Po prvý raz v dejinách sme si so zbraňou v ruke uvedomili svoju národnú spolupatričnosť. Najmä táto skutočnosť rozhodla o tom, že aj napriek podvodu cisárskeho dvora a tvrdým opatreniam "Bachovho absolutizmu", sa štúrovci nevzdali boja za lepšiu, najmä vzdelanejšiu a kultúrnejšiu budúcnosť slovenského národa. Na program dňa sa znova dostala otázka spisovného jazyka.

Preto sa v októbri 1851 v Bratislave uskutočnilo zasadnutie osobitného výboru o problematike definitívnej podoby gramatiky slovenského jazyka a tiež o problematike pravopisu. Na porade sa zišli najpoprednejší slovenskí kultúrni a politickí dejatelia tých čias.

Zásluhou Ľudovíta Štúra porada bola pripravená a niesla sa v maximálne demokratickom duchu. V reálnom živote to znamenalo, že za katolícku cirkev sa na nej zúčastnili Andrej Radlinský, Ján Palárik a Štefan Závodník, za evanjelikov už celé roky štandardná trojica Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Jedným z dôležitých záverov porady bolo uznesenie poveriť niekoho zostavením novej, definitívne upravenej slovenskej gramatiky. Voľba padla na vtedajšieho bratislavského stredoškolského profesora Martina Hattalu, oravského rodáka z Trstenej a budúceho profesora Karlovej univerzity v Prahe.

Budova v Bratislave, kde sa uskutočnilo toto zasadnutie osobitného výboru, stojí v centre mesta dodnes. V literárnohistorických a literárno-zemepisných publikáciách o Slovensku sa však toto miesto takmer nespomína, hoci išlo o mimoriadne významné stretnutie nielen z hľadiska odborného posúdenia nastolenej problematiky, ale aj o závažnú kultúrno-politickú udalosť. V paritnom zastúpení sa tu totiž zišli zástupcovia dvoch slovenských konfesií a definitívne zjednotili svoje stanoviská a náhľady na konečnú podobu literárneho jazyka Slovákov. A tak iný rozmer tejto udalosti je jej ekumenizmus. Zo širšieho geografického hľadiska to znamená, že tu u nás, v Bratislave, teda na Slovensku, sú prvopočiatky aj európskeho ekumenizmu. Čoskoro to potvrdil príbeh Matice slovenskej.

Miestom tejto pamätnej schôdzky je budova na Primaciálnom námestí, ktorá stojí hneď vedľa dnešnej budovy Magistrátu hlavného mesta Bratislavy a svojou južnou stranou spolu s radnicou vytvára Kostolnú ulici, v skutočnosti - uličku.

Udalosť, a symbolickým spôsobom aj toto miesto, opäť raz potvrdzujú genialitu Ľudovíta Štúra. V oblasti slovenského pravopisu odtiaľto totiž vzišlo dosť zásadných zmien oproti pôvodným návrhom, ktoré Štúr prezentoval v prácach Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) a Nauka reči slovenskej (1846). Tu sa nám vrátil do pravopisu ypsilon, tu bernolákovčina sčasti prekričala Štúrovu "liptovčinu" a vymenila v préterite slovies koncovky -ou, -au, -iu za -ol, -al, -il a Štúrovo "peknô, čistô, milô" za "pekné, čisté, milé" a bolo toho viac. Keby bol Ľudovít Štúr čo len troška malicherný, mohol sa uraziť. No v skutočnosti vedel, že spisovná slovenčina a jej literárna reč už majú pevné základy, že dielo je postavené aj so strechou.