Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Piatok 29. marec 2024Meniny má Miroslav
< sekcia Import

Kolískou spisovnej slovenčiny a pamätníkom jej zrodu je obec Hlboké

Na kombosnímke Jozef Miloslav Hurban (vpravo) a Ľudovít Štúr. Foto: Internet

Schôdzka v Hlbokom bola rozhodujúcim medzníkom vo vývine nášho spisovného jazyka.

Bratislava 14. marca (TASR) - Obec Hlboké leží necelých päť kilometrov juhovýchodne od Senice. Do našej národnej histórie sa zapísala viacerými historickými udalosťami. Je kolískou spisovnej slovenčiny a pamätníkom zrodu jej literárnej podoby.

Od júna roku 1843 tam pôsobil ako evanjelický kňaz najbližší Štúrov spolupracovník a priateľ Jozef Miloslav Hurban. Ešte sa na fare ani poriadne nezariadil, už sa tam v júli toho istého roku na návrh Ľudovíta Štúra uskutočnilo stretnutie troch najvýraznejších osobností začiatkov nášho národného obrodenia - Štúra, Hurbana a Hodžu, aby sa spoločne poradili, ako ďalej v otázke uzákonenia spisovnej slovenčiny.

Ľudovít Štúr chápal tento problém ako otázku života a smrti slovenského národa, lebo jazyk považoval za základný znak národa. Na túto tému mal už od januára 1843 viaceré stretnutia a porady so svojimi študentmi v Bratislave. Boli to najmä Ján Kalinčiak, Ján Francisci, Janko Matúška, Janko Kráľ a Samo Vozár. Navyše, bol pevne rozhodnutý získať povolenie na vydávanie slovenských novín už v uzákonenej forme slovenského jazyka.

Na porade v Hlbokom sa dohodli, že základom spisovnej slovenčiny bude „tatranskô nárečja“ slovenského ľudu, čo v konkrétnom územnom priestore znamenalo jazyk regiónov Liptova a Turca. Ľudovít Štúr, ktorý prišiel do Hlbokého už dokonale pripravený, toto rozhodnutie prakticky naplnil a potvrdil základnými jazykovednými dielami Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Náuka reči slovenskej, ktoré vyšli v roku 1846, teda v čase, keď už rok vychádzali aj Slovenské národné noviny.

Jozef Miloslav Hurban sa na porade v Hlbokom podujal na praktickú stránku veci. Druhý ročník almanachu Nitra, ktorý vyšiel v roku 1844, necelý rok po schôdzke, vydal už v „štúrovskej“ slovenčine.

Troška zložitejšie to bolo s Michalom Miloslavom Hodžom. Pochopil, že vznik a etablovanie sa literárnej slovenčiny znamená rozluku s češtinou, konkrétne s českou bibličtinou, ktorú od čias vzniku Kralickej biblie používali pri bohoslužbách slovenskí evanjelici. Každú chvíľu priateľom s povzdychom podsúval vetu: „Co na to bratři Česi?“

A tu sa znovu prejavila genialita Ľudovíta Štúra. Uvedomil si, že Michala Miloslava Hodžu pre svoje zámery potrebuje. Hodža bol už uznávanou osobnosťou v Liptovskom Mikuláši a „slovenským intelektuálnym kniežaťom“ v celom Liptove. A bol najschopnejší založiť a zorganizovať „spolok pre vydávanie slovenských kníh“ Tatrín. Preto sa nepustil s Hodžom do škriepky, ale jeho hundravé poznámky pustil „na hluchô“. A namiesto toho mu navrhol, aby napísal spis, akési ideové „pojednanie“ a zdôvodnenie potreby vzniku literárnej slovenčiny i neustáleho vzdelávania sa slovenského národa v materinskom jazyku. A polichotený Hodža neskôr napísal slávny spis Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo, v ktorom vehementne bránil spisovnú slovenčinu pred nechápavými i nežičlivými útočníkmi.

Schôdzka v Hlbokom bola rozhodujúcim medzníkom vo vývine nášho spisovného jazyka. Tam sa táto myšlienka nielen rozvinula, ale ustanovili sa aj základné kontúry jej uskutočnenia. Napriek tomu, v týchto súvislostiach nemôžeme hovoriť o „uzákonení“ spisovnej slovenčiny. Povedané dnešnou terminológiou - Štúr, Hurban a Hodža nepredstavovali „právny subjekt“, aby to mohli urobiť. K reálnemu uzákoneniu spisovnej slovenčiny preto došlo až na ustanovujúcom zhromaždení spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši v auguste 1844.

Evanjelická fara v Hlbokom si zachovala svoj pôvodný vid až do dnešnej doby. Na priečelí ju zdobia pamätné tabule, pripomínajúce zrod literárnej podoby nášho materinského jazyka i narodenie Svetozára Hurbana Vajanského ako prvorodeného syna J. M. Hurbana. V priestoroch domu je zriadená Pamätná izba J. M. Hurbana, ktorá prostredníctvom múzejných expozícií hovorí o prvopočiatkoch zrodu nášho spisovného jazyka.