Bratislava 3. marca (Teraz.sk) - Rozhodujúce tri roky stredoškolského štúdia absolvoval Svetozár Miloslav Hurban v nemeckom meste Stendale. Mesto leží v severnom Nemecku, asi 4 kilometre západne od rieky Labe, 120 kilometrov severozápadne od Berlína a na ceste z Halle a Magdeburgu k Baltskému moru. Je to staré historické centrum kraja Sasko-Anhaltsko, ktoré má dodnes charakter okresného mesta. V Hurbanovej dobe to bolo aj jedno z hlavných centier nemeckého protestantizmu. A Jozef Miloslav Hurban, Svetozárov otec, mal s tamojšími vedúcimi predstaviteľmi evanjelickej cirkvi a kňazmi veľmi čulé kontakty. Hoci život mu nikdy nedoprial splniť si najväčšiu túžbu mladosti - študovať v Nemecku, v intelektuálskych protestantských kruhoch bol dobre známy. A to rovnakou mierou ako vodca Slovákov v revolučných rokoch 1848-1849 i ako autor mnohých cirkevných článkov a historických štúdií, ktorými bojoval za lepšie postavenie evanjelickej cirkvi v Uhorsku. A to si Nemci pozorne všímali a už v máji 1860 mu univerzita v Lipsku udelila čestný doktorát teológie. O tri roky neskôr mu navrhli, aby jeho prvorodený syn prišiel študovať do Stendalu. A že sa postarajú aj o to, aby netrpel materiálnou núdzou.

Otec Hurban nezaváhal. Uprostred školského roka zobral syna Svetozára z gymnázia v rakúskom Oberschűtzene a v apríli 1863 ho cez Moravu a Čechy odviedol do Stendalu. Čo viac - na cestu zobral aj dcéry Boženu a Želmíru a odviedol ich do diakoniského ústavu v meste Dettelsau, čiže do školy s internátom, kde vychovávali protestantské milosrdné sestry, čiže ošetrovateľky chorých. A navyše - bezplatne, vrátane stravy i ubytovania, čo znamenalo veľkú pomoc rozrastajúcej sa hurbanovskej rodine. Nie však úľavu materinskému srdcu pani Hurbanovej, nie tak dávno našej prvej hereckej hviezde Aničke Jurkovičovej. Jozef Miloslav Hurban si to však vtedy neveľmi všímal, lebo začiatkom leta 1863 už bol na svete prvý náčrt projektu Matice slovenskej a on nemohol pri tom chýbať.

Svetozár Miloslav Hurban študoval v Stendale rovné tri roky. Od polovice apríla 1863 do 13. apríla 1866. Pobyt i štúdium v tomto meste mu neobyčajne svedčali. Svedčí o tom celý rad listov, ktoré si vymieňal s otcom i s tetami z Jurkovičovej rodiny, a tiež denník, v ktorom si všetko pedantne zaznamenával. Už v máji 1863 otcovi napísal: „Tak spokojne som sa ešte v cudzine nikdy necítil ako tu. V škole mi dobre ide, vyjmúc písomných prác v škole, na čo neprivyknutý mnoho chýb robím.“ V priebehu roka sa vypracoval medzi najlepších študentov nielen v triede, ale na celej škole. Bavila ho najmä nemecká literatúra, osobitne básne J. W. Goetheho a H. Heineho, z ktorých sa naučil celé pasáže. Rovnako ho uchvátil klasik starej gréckej literatúry, slepý Homér, oboznámil sa s dielami rímskych klasikov, v origináli dokázal čítať Shakespeara a jeho pozornosti neušli ani básnické a prozaické diela viacerých súčasných nemeckých spisovateľov (Freytag, Scheffel a i.), s čím sa však veľmi nechválil. Nezanevrel však ani na vlastnú tvorbu. Svedčí o tom zošit rukopisných básní Piesne Svetozára Miloslava. No a keďže mladosť má v každej dobe rovnaké záujmy, do zápisníka s názvom Lieder si zapisoval populárne piesne vtedajších nemeckých autorov.

Na jar v roku 1866 v krásnom otcovsko-synovskom vzťahu však po prvý raz narazila kosa na kameň. Ako to už v živote chodí, otcovia bývajú veľmi radi, keď synovia vykročia na rovnaký profesijný chodník. Aj Jozef Miloslav Hurban si prial, nielen v kútiku srdca, ale celkom otvorene, aby sa jeho prvorodený syn stal kňazom. Veď za tým cieľom ho odšikoval aj do Stendalu. Lenže mladý Svetozár ani počuť. Otec Hurban to niesol dosť ťažko. No keďže bol realista v živote i v literatúre, vyrovnal sa s tým, lebo nie je nič horšieho v rodine, ako keď sa syn dostane do sporu s otcom. Napriek tomu, rozhodol sa rázne zakročiť: „Milý Svetozár! Pôjdeš teda domov. Ja som si to ináč predstavoval s Tebou. Myslel som, že budeš v stave preliezať tú hlbšiu rieku vedy. Nuž ale vidím, že Ti to nejde. Nad to, necítiac k teológii povolania, nemôžeš ďalej používať dobrodenia len k cieľom kresťanskej teológie vyložené. Posielam Ti k p. riaditeľovi desať zlatých, ostatné prosím, aby Ti vypožičal, čo potrebovať budeš po Bodenbach (dobový hraničný priechod pri Dečíne). Od Bodenbachu do Hodonína Ti postačia tieto peniaze. Ja už nemôžem zniesť, aby potom, keď si sa odhodlal nie za teológiu, zase na Teba oni nakladali.“ List je datovaný v Hlbokom 6. 4. 1866.

O osem dní bol Svetozár Miloslav Hurban v rodnom Hlbokom. So sebou si priniesol aj ďalší zápisníček so súborom básní, nazvaný Spomienky od Baltu, lebo „ako by to bolo, keby počas troch rokov pobytu v severnom Nemecku nebol zašiel až na breh Baltického mora.“ Nachádzame v ňom aj toto štvorveršie:

„Duní more duní, šplechotajú vlny
Po nich čln sa kníše bystrej chasy plný
K šumu spev sa pári - k spevu jemné vzdychy.
Kto to? vzadu člnka jeden šuhaj tichý.“