Bratislava 30. apríla (TASR) - V júli roku 1843 Štúr, Hurban a Hodža na schôdzke v Hlbokom sa rozhodli písať po slovensky a vytvoriť pre slovenský národ spisovnú literárnu reč so všetkými gramatickými, verbálnymi i štylistickými pravidlami a predložiť svoj návrh celej slovenskej intelektuálnej pospolitosti. Pravdaže, oni traja, čo ako pripravení znalci a vzdelanci, nepredstavovali právny subjekt. Preto bolo treba, aby tento zámer prijalo a schválilo čo najviac slovenských literátov a národných dejateľov. Stalo sa tak na ustanovujúcej „sednici“ spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši v auguste 1844, a to priamo vo farskej budove, ktorá bola domovom i úradom kňaza Michala Miloslava Hodžu. Spolok si hneď na začiatku svojho účinkovania uviedol do záhlavia ako hlavné zameranie svojej činnosti vydávanie slovenských kníh, šírenie národnej osvety a podporovanie slovenskej študujúcej mládeže.

Zasadnutie malo úspech. Jozef Miloslav Hurban naň priniesol prvú slovenskú knihu, almanach Nitra, kde sa so slovenskými básňami predstavili Janko Matúška a Janko Kráľ. Ľ. Štúr priniesol do Liptovského Mikuláša už takmer dokončený spis Nárečja slovenskô alebo potreba písaňja v tomto nárečí. V roku 1846 spis vyšiel aj tlačou. Je pravda, že ohľadne pravopisu sa Štúr troška pochytil s Hodžom pre ypsilon. Štúr, odvolávajúc sa na fonetiku, chcel túto hlásku celkom vynechať, Hodža argumentoval, že tým by sa slovenčina veľmi vzdialila od iných slovanských jazykov. (K definitívnemu rozuzleniu tohto sporu potom došlo až po revolúcii, na bratislavskej schôdzke v roku 1851, z ktorej vzišla tzv. hodžovsko-hattalovská reforma slovenského pravopisu, a tak nám ypsilon zostal až do súčasnosti.)

Hoci Michal Miloslav Hodža bol v Mikuláši domácim pánom, hlavné organizačné i jazykovedné slovo mal Ľudovít Štúr. A ušla sa mu aj úloha najdôležitejšia - napísať slovenskú gramatiku. Aj tu sa Štúrov génius prejavil rozhodným spôsobom. Do desiatich mesiacov vypracoval spis Náuka reči slovenskej (tlačou 1846) a položil tak základy gramatickej sústavy slovenského jazyka, ktorá platí dodnes.

Ustanovujúce zasadnutie spolku Tatrín malo zásadný význam pre kodifikáciu slovenského spisovného jazyka. Jeho závery boli také presvedčivé, že oslovili i katolíckych intelektuálov, čo znamenalo rozšírenie literárnej slovenčiny aj medzi široké vrstvy slovenského ľudu.

Budova starej evanjelickej fary v Liptovskom Mikuláši na dnešnom Námestí Žiadostí slovenského národa je dodnes svedkom tejto prelomovej udalosti. V jej interiéri je zriadená múzejná expozícia spolku Tatrín a na jej priečelí sú umiestnené dve pamätné tabule. Prvá pripomína účinkovanie Michala Miloslava Hodžu, druhá pripomína fakt, že tam slovenskí národovci roku 1844 založili Tatrín, „spolok pre národnú osvetu“.

Zvlášť je zvýraznená aj osobnosť Ľudovíta Štúra. Pred vchodom do budovy je umiestnená jeho bronzová socha v mierne nadživotnej veľkosti od Ladislava Beráka. Spodobuje ho ako hlavného osnovateľa nášho spisovného jazyka. Cez ľavú ruku má prehodený plášť, v dlaniach pred sebou má stočený spis, z ktorého k nám zaznieva aj táto nadčasová myšlienka: "Mnoho slov netreba. Dosť je na tom, že kto len čo-to cíti ako Slovák, musí uznať, že je zvrchovaný čas, aby sa pre slovenský národ a život niečo slovensky začalo..."