Bratislava 18. septembra (TASR)- Doteraz najobsiahlejším a koncepčne najpremyslenejším knižným vydaním publicistiky Ľudovíta Štúra je kniha Hlas k rodákom. Je to súborné vydanie Štúrových článkov, úvah, polemík a recenzií uverejňovaných v literárnej prílohe Slovenských národných novín, v Orle tatranskom, redigovanom samým Štúrom a v Slovenských pohľadoch, ktoré redigoval Jozef Miloslav Hurban. Na titulnom liste je zaznamenané, že súbor na vydanie prichystal Jozef Ambruš a vydalo ho vydavateľstvo Kompas v Turčianskom Svätom Martine v roku 1943 ako 11. zväzok knižnice Dobré diela.

Zborník je pomerne málo známy, pretože vyšiel v rokoch vojnovej Slovenskej republiky a to ho v nasledujúcich desaťročiach dosť diskvalifikovalo. Avšak neprávom, lebo na to obdobie zohral pozitívnu úlohu. Už samotný fakt publikovania názorov Štúra, všeobecne známeho ako slavianofila a šíriteľa myšlienok slovanskej vzájomnosti, pôsobil v spoločnosti, žijúcej pod kuratelou fašistického Nemecka, veľmi odvážne a progresívne.

Zostavovateľ súboru Jozef Ambruš dielo rozdelil na štyri časti: I. Život národov, II. Boje o slovenčinu, III. Recenzie, IV. Napoleon. Súbor uzatvárajú Poznámky s podtitulom Bibliografické upozornenia.

V prvej časti je uverejnená pomerne málo známa Štúrova historická esej Najstaršie príhody na zemi uhorskej a jej základy a filozofujúca esej Život národov, kde nájdeme aj túto myšlienku: "V čomže teda záleží život duchovný, život ľudský človečenstva? Záleží vo všetkom tom, čo duch tvorí, čo v ňom koreň a pôvod má, záleží teda v náboženstve, umení (ars, die Kunst), náukach a vedách, v ústavoch a riade obcí atď. a že duch je z Boha a človeka ako človeka podstata, ktorá ho nad všetky iné tvory povyšuje..."

Druhá časť Boje o slovenčinu sa začína esejou Hlas k rodákom. Štúr v nej zdôvodňuje nevyhnutnosť uzákonenia spisovnej slovenčiny. V podstate sú to do publicistického článku zhutnené dôvody, ktoré nachádzame v jeho spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. Tlač tohto spisu (1846) sa však v tlačiarni z technických príčin zdržala, a tak Štúr pohotovo napísal esej Hlas k rodákom. Jej zámer potvrdzuje záverečnými vetami: "Toľko odpovedáme nateraz na urobené nám od rodákov otázky, predvrhnutia a ponosy: dáme časom svojím za konania naše odpoveď obšírnejšiu. Bodaj ale i hlas tento razil cestu k jednote a prijal sa od rodákov s takým vrúcnym srdcom, z akého vystúpil."

Celistvosť Štúrovej osobnosti dokresľuje i článok K odohnaniu ovadov. Polemizuje v ňom s pražskými intelektuálmi v záležitosti uzákonenia spisovnej slovenčiny. A že už bol neustálymi útokmi poriadne rozmrzený, dokazuje aj úvodná veta tohto článku: "Keď už dlhý čas ovady človeku okolo uší brnčia a doštípať ho chcú, naposledy len predsa i nevoľky rukou hodí, aby ich a brnkavých tarantulov odohnal."

Aj recenzná časť zborníka svedčí o šírke záujmov Štúra. Nájdeme tu jeho recenzie na Hattalovu Grammaticu, Slovenskje povesti, ktoré pripravil v Levoči Ján Francisci-Rimavský, Záborského Bájky, Pesme Branka Radičevića a iné. O šírke Štúrových záujmov svedčia aj štyri eseje na napoleonskú tému. Nie je to nič zvláštne. Štúr vyrastal v dobe, keď sa Európa spamätávala z napoleonských imperiálnych výbojov. V tomto zmysle ho zaujímali spoločenské a politické pomery najmä vo Francúzsku a pokúšal sa ich analyzovať i pochopiť.

Literárny historik Jozef Ambruš v roku 1971 vydal vo vydavateľstve Tatran v Bratislave, v edícii Čítanie študujúcej mládeže, výber zo Štúrových diel pod tým istým názvom Hlas k rodákom, ktorý sme už v našom cykle prezentovali. Koncepčne ani obsahovo však nie je totožný so súborom z roku 1943. Ten je vyslovene zameraný na Štúrovu publicistiku, konkrétne - ako lexikálne dobovo hovorí jeho podtitul, na "úvahy, články, polémie a recenzie".