Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Film podľa režisérky primárne rozpráva o tom, čo vlastne človek potrebuje na to, aby sa niekde cítil ako doma, čo tvorí pocit domova.
Autor TASR
Bratislava 12. mája (TASR) - Príbeh výskumníčky, ktorá sa na dva roky pokúsila vytvoriť domov pre svoju rodinu v najsevernejšom meste sveta, rozpráva film Veroniky Liškovej Návštevníci. Snímku nakrútila česká režisérka na Špicbergoch v Longyearbyene, kde sleduje osobný a pracovný život sociálnej antropologičky Zdenky Sokolíčkovej.
"Fascinovalo ma jej odvážne rozhodnutie zbaliť tri malé deti a odsťahovať sa tak vysoko na sever. Sama v som v tej dobe mala asi ročného syna a vôbec som si nevedela predstaviť, že by som sa vydala na 78. rovnobežku a vypustila tam deti do školy v -24 stupňoch a pokúsila sa tam vytvoriť pre svoju rodinu domov na dva roky," povedala pre TASR Lišková k snímke, ktorá vo štvrtok (11. 5.) vstúpila do kín.
Film sa rozhodla nakrúcať aj preto, lebo ju zaujímalo, ako v súčasnosti prebieha antropologický výskum a aký môže mať dosah. "Skutočne som bola fascinovaná mestom, ktoré si Zdenka na svoj výskum vybrala. Pôsobí ako mesačná kolónia, vesmírna osada," opisuje režisérka Longyearyen a poukazuje na špecifiká mesta. "Je to jedno z najrýchlejšie sa otepľujúcich miest sveta, totálne sa tam premenila ekonomika, na malom priestore tam žijú ľudia z vyše 50 národností. Je to totálne geopoliticky strategické miesto preto, lebo pevninský ľad sa roztápa a otvára sa námorná doprava na severe. Zaujímalo ma, čo to vlastne znamená na takom mieste žiť, čo tam ľudia skutočne prežívajú a či sa vôbec na takomto mieste dá nájsť domov," poznamenala Lišková k filmu, ktorý nie je iba portrétom nádherného arktického mesta, ale aj obrazom dnešného globalizovaného sveta.
Sokolíčková po tom, ako sa zamiluje do svojho nového domova, zisťuje, že v Arktíde mizne ďaleko viac ako "iba" ľadovce a permafrost. Prostredníctvom rozhovorov s obyvateľmi si začína uvedomovať, aká heterogénna malá miestna komunita vlastne je a postupne odhaľuje napätie, ktoré sa skrýva pod povrchom. Zároveň sa snaží prísť na to, do akej miery sa môže zapojiť do miestnej komunity, ktorú pôvodne zamýšľala iba pozorovať.
Film podľa režisérky primárne rozpráva o tom, čo vlastne človek potrebuje na to, aby sa niekde cítil ako doma, čo tvorí pocit domova. "Je to veľmi intímne rozprávané cez denníkové prehovory hlavnej protagonistky, rôzne jemné situácie. To, čo sa dozvedá od svojich respondentov, ľudí, s ktorými vedie rozhovory počas výskumu, sa začne veľmi prirodzene pretínať s tým, čo ona sama so svojou rodinou začne prežívať. Výsledkom je veľmi emocionálna púť cez 2,5 roka, ktoré v Longyearbyene strávili," uzatvára Lišková.
"Fascinovalo ma jej odvážne rozhodnutie zbaliť tri malé deti a odsťahovať sa tak vysoko na sever. Sama v som v tej dobe mala asi ročného syna a vôbec som si nevedela predstaviť, že by som sa vydala na 78. rovnobežku a vypustila tam deti do školy v -24 stupňoch a pokúsila sa tam vytvoriť pre svoju rodinu domov na dva roky," povedala pre TASR Lišková k snímke, ktorá vo štvrtok (11. 5.) vstúpila do kín.
Film sa rozhodla nakrúcať aj preto, lebo ju zaujímalo, ako v súčasnosti prebieha antropologický výskum a aký môže mať dosah. "Skutočne som bola fascinovaná mestom, ktoré si Zdenka na svoj výskum vybrala. Pôsobí ako mesačná kolónia, vesmírna osada," opisuje režisérka Longyearyen a poukazuje na špecifiká mesta. "Je to jedno z najrýchlejšie sa otepľujúcich miest sveta, totálne sa tam premenila ekonomika, na malom priestore tam žijú ľudia z vyše 50 národností. Je to totálne geopoliticky strategické miesto preto, lebo pevninský ľad sa roztápa a otvára sa námorná doprava na severe. Zaujímalo ma, čo to vlastne znamená na takom mieste žiť, čo tam ľudia skutočne prežívajú a či sa vôbec na takomto mieste dá nájsť domov," poznamenala Lišková k filmu, ktorý nie je iba portrétom nádherného arktického mesta, ale aj obrazom dnešného globalizovaného sveta.
Sokolíčková po tom, ako sa zamiluje do svojho nového domova, zisťuje, že v Arktíde mizne ďaleko viac ako "iba" ľadovce a permafrost. Prostredníctvom rozhovorov s obyvateľmi si začína uvedomovať, aká heterogénna malá miestna komunita vlastne je a postupne odhaľuje napätie, ktoré sa skrýva pod povrchom. Zároveň sa snaží prísť na to, do akej miery sa môže zapojiť do miestnej komunity, ktorú pôvodne zamýšľala iba pozorovať.
Film podľa režisérky primárne rozpráva o tom, čo vlastne človek potrebuje na to, aby sa niekde cítil ako doma, čo tvorí pocit domova. "Je to veľmi intímne rozprávané cez denníkové prehovory hlavnej protagonistky, rôzne jemné situácie. To, čo sa dozvedá od svojich respondentov, ľudí, s ktorými vedie rozhovory počas výskumu, sa začne veľmi prirodzene pretínať s tým, čo ona sama so svojou rodinou začne prežívať. Výsledkom je veľmi emocionálna púť cez 2,5 roka, ktoré v Longyearbyene strávili," uzatvára Lišková.
