Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Odmietnutím parlamentu čo i len rokovať o návrhoch vlády – parlament nebol opakovane uznášaniaschopný, takže schôdze sa nemohli ani len začať – sa nestalo nič zlé, píše J. Hrabko.
Autor Juraj Hrabko
Politický zázrak sa nekonal a vláda premiéra Ľ. Ódora podľa očakávaní neuspela v parlamente s legislatívnymi návrhmi, ktorými chcela poriešiť situáciu a upraviť zákony týkajúce sa zdravotníctva, trestného zákona a o pobyte cudzincov.
Iba pre úplnosť, vláda tak žiadala parlament urobiť v skrátenom legislatívnom konaní, hoci ani v jednom prípade pre takýto postup neexistoval zákonný ani rozumný dôvod. Iba vecný – ak by totiž vláda zrýchlené konanie nepožadovala, nemusela by predkladať ani návrhy zákonov. Parlament – ak by chcel – by totiž v takom prípade stihol návrhy schváliť iba v prvom čítaní, keďže o pár dní už končí. A potom by už návrhy putovali do koša rovnako, ako do neho putovali teraz.
Odmietnutím parlamentu čo i len rokovať o návrhoch vlády – parlament nebol opakovane uznášaniaschopný, takže schôdze sa nemohli ani len začať – sa nestalo nič zlé. Z vecného aj z politického hľadiska.
Z vecného hľadiska okrem neveľmi dobrých legislatívnych návrhov azda stačí zapísať, že ide o ďalšie zhoršenie povesti vlády Ľ. Ódora, keďže ich nedokázala presadiť. Pritom sa hrdila aj tým, že ak by poslanci chceli jej návrhy výrazným spôsobom zmeniť, bola vraj pripravená ich z rokovania stiahnuť. Predbiehala udalosti a to sa nepatrí ani vláde. Navyše, úplne zbytočne, keďže poslednou brzdou prípadnej roztopaše poslancov pri schvaľovaní návrhov zákonov, je beztak hlava štátu, ktorá má právo vrátiť zákon parlamentu na opätovné prerokovanie buď s výhradami alebo ako celok. Možno pritom iba zopakovať, že parlament má už takú slabú legitimitu, že by nemal už ani svietiť ani kúriť.
Z politickej stránky ide o očividnú prehru vlády prezidentky Z. Čaputovej pod vedením Ľ. Ódora, ktorej sa však nemožno veľmi čudovať. Aj vzhľadom na premiérove nedávne vyjadrenie, že v parlamente videl aj „absolútnu žumpu,“ pričom ho prekvapilo, že „takáto skupina 150 indivíduí rozhoduje o krajine“.
A v podobnom duchu sa vyjadril aj po čerstvom odmietnutí parlamentu zaoberať sa návrhmi vlády, keď vyhlásil, že poslancom sa „nechce pracovať“. Napríklad, keďže im toho naložil omnoho viac a drsnejšie. Čo je opäť vskutku zaujímavý prístup, z ktorého priam vytŕča, že parlament nebude aj vzhľadom na jeho vyjadrenia uznášaniaschopný ani v pondelok. Inými slovami, ak by premiér nechcel, aby bol parlament opätovne uznášaniaschopný, nekonal by inak.
Ľ. Ódorovi jednoducho chýba nielen politický rozhľad, ale tiež pokora k rozdeleniu moci. Jedna zo základných poučiek robenia politiky – v zmysle spravovania vecí verejných – totiž znie, že premiér potrebuje parlament, ale parlament premiéra nepotrebuje. Čo bol aj jeden z dôvodov, prečo prezidentkinej vláde parlament nevyslovil dôveru. Mimochodom, faktom zostáva aj to, že ak by prezidentka Z. Čaputová neakceptovala septembrový termín volieb, mohli sme byť aj tejto politickej frašky, komédie či tragédie – záleží od uhla pohľadu – naozaj ušetrení. Už na základnej škole sa totiž učí, že príčina vyvoláva následok a nie naopak.
Iba pre úplnosť, vláda tak žiadala parlament urobiť v skrátenom legislatívnom konaní, hoci ani v jednom prípade pre takýto postup neexistoval zákonný ani rozumný dôvod. Iba vecný – ak by totiž vláda zrýchlené konanie nepožadovala, nemusela by predkladať ani návrhy zákonov. Parlament – ak by chcel – by totiž v takom prípade stihol návrhy schváliť iba v prvom čítaní, keďže o pár dní už končí. A potom by už návrhy putovali do koša rovnako, ako do neho putovali teraz.
Odmietnutím parlamentu čo i len rokovať o návrhoch vlády – parlament nebol opakovane uznášaniaschopný, takže schôdze sa nemohli ani len začať – sa nestalo nič zlé. Z vecného aj z politického hľadiska.
Z vecného hľadiska okrem neveľmi dobrých legislatívnych návrhov azda stačí zapísať, že ide o ďalšie zhoršenie povesti vlády Ľ. Ódora, keďže ich nedokázala presadiť. Pritom sa hrdila aj tým, že ak by poslanci chceli jej návrhy výrazným spôsobom zmeniť, bola vraj pripravená ich z rokovania stiahnuť. Predbiehala udalosti a to sa nepatrí ani vláde. Navyše, úplne zbytočne, keďže poslednou brzdou prípadnej roztopaše poslancov pri schvaľovaní návrhov zákonov, je beztak hlava štátu, ktorá má právo vrátiť zákon parlamentu na opätovné prerokovanie buď s výhradami alebo ako celok. Možno pritom iba zopakovať, že parlament má už takú slabú legitimitu, že by nemal už ani svietiť ani kúriť.
Z politickej stránky ide o očividnú prehru vlády prezidentky Z. Čaputovej pod vedením Ľ. Ódora, ktorej sa však nemožno veľmi čudovať. Aj vzhľadom na premiérove nedávne vyjadrenie, že v parlamente videl aj „absolútnu žumpu,“ pričom ho prekvapilo, že „takáto skupina 150 indivíduí rozhoduje o krajine“.
A v podobnom duchu sa vyjadril aj po čerstvom odmietnutí parlamentu zaoberať sa návrhmi vlády, keď vyhlásil, že poslancom sa „nechce pracovať“. Napríklad, keďže im toho naložil omnoho viac a drsnejšie. Čo je opäť vskutku zaujímavý prístup, z ktorého priam vytŕča, že parlament nebude aj vzhľadom na jeho vyjadrenia uznášaniaschopný ani v pondelok. Inými slovami, ak by premiér nechcel, aby bol parlament opätovne uznášaniaschopný, nekonal by inak.
Ľ. Ódorovi jednoducho chýba nielen politický rozhľad, ale tiež pokora k rozdeleniu moci. Jedna zo základných poučiek robenia politiky – v zmysle spravovania vecí verejných – totiž znie, že premiér potrebuje parlament, ale parlament premiéra nepotrebuje. Čo bol aj jeden z dôvodov, prečo prezidentkinej vláde parlament nevyslovil dôveru. Mimochodom, faktom zostáva aj to, že ak by prezidentka Z. Čaputová neakceptovala septembrový termín volieb, mohli sme byť aj tejto politickej frašky, komédie či tragédie – záleží od uhla pohľadu – naozaj ušetrení. Už na základnej škole sa totiž učí, že príčina vyvoláva následok a nie naopak.
