< sekcia Publicistika

KOMENTÁR M.KOPCSAYA: Kurdi sú ďaleko, ale konflikt blízko (Slovenska)

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

M. Kopcsay komentuje tureckú ofenzívu proti Kurdom.

Aj tak ste nám nepomohli v Normandii. Výroky nesmierne a bezkonkurenčne múdreho – ako sa sám nazval – prezidenta USA Donalda Trumpa majú tendenciu preklopiť tureckú vojenskú inváziu proti Kurdom na severe Sýrie do roviny frašky.

Situácia, keď je spoločenstvo, ktoré prispelo k porážke Islamského štátu vydané na Erdoganovu milosť či skôr nemilosť, však nie je ani trochu smiešna.

Aktuálny a akútny konflikt medzi tureckou vládou a kurdskou komunitou v Turecku sa vlečie od roku 1984 a vyžiadal si viac než 40-tisíc ľudských životov. Ako to už pri takýchto konfliktoch býva, jeho riešenie je v nedohľadne. A vzhľadom na aktuálne prebiehajúcu vojenskú operáciu je ešte „nedohľadnejšie“, než dosiaľ.

Komunita Kurdov v tejto oblasti predstavuje cca 30 miliónov ľudí, z čoho takmer polovica žije v Turecku, zvyšok v Iráne, Iraku a v Sýrii. Nemožno zabudnúť na spoločenstvá Kurdov v západnej Európe (asi 1 a pol milióna ľudí), najmä v Nemecku (cca 800-tisíc).


„Pravdepodobne zomrú“


Prísľub nezávislosti pre Kurdov v roku 1920, ani tzv. Mahabadská republika – kurdská autonómia v severozápadnom Iráne vytvorená s podporou Moskvy 22. februára 1946 – neviedli k skutočnej kurdskej štátnosti, posilnili však ambície Kurdov v tomto smere.

Kurdské povstanie vypuklo v Iraku už v roku 1961. Pre Turkov sa však problémy datujú od 28. novembra 1978, keď vznikla Strana kurdských pracujúcich (PKK) a v roku 1984 spustila ozbrojený boj za kurdskú nezávislosť. Len prvých desať rokov partizánskej vojny na juhovýchode Turecka si vyžiadalo 12.000 mŕtvych.

Teror sa preniesol aj do Európy, keď boli turecké ciele v Nemecku opakovaným terčom kurdských teroristických útokov. Nekompromisný postup nemeckých orgánov proti kurdským organizáciám a spolkom „oplatil“ generálny tajomník PKK Abdullah Öcalan hrozbou, že sa terčom útokov môžu stať aj samotní Nemci – a to napríklad počas dovoleniek v Turecku.

„Pravdepodobne zomrú najmä nemeckí dovolenkári. Nedá sa tomu zabrániť, pretože vládne vojnový stav," povedal Öcalan s dobráckym pohľadom a stalinskými fúzmi.

Samotný „generálny tajomník“ vyvolal značný medzinárodný rozruch, keď sa po jeho zatknutí na letisku v Ríme 12. novembra 1998 – po tom, ako sa snažil vybaviť si azyl v Rusku – rozhodovalo o jeho ďalšom osude a o vydaní a či nevydaní do Turecka. Niektoré noviny dokonca strašili rozpadom NATO, ktorého je Turecko (ešte stále!) členom.


Istanbulská kaviareň a slniečkári


Napokon rozhodli samotní Turci, keď kurdského lídra objavili na gréckej ambasáde v Keni a postavili pred svoj súd, ktorý ho, pochopiteľne, odsúdil na smrť. Aj tento krok sprevádzali mohutné a násilné protesty Kurdov v Európe. Öcalanovi napokon zmiernili trest na doživotie. Odpykáva si ho ako pustovník na ostrove Imrali a stále riadi svoju PKK „na diaľku“. Problém však ostal, ba dokonca narástol a mŕtvych pribudlo.

Tŕňom v oku tureckého prezidenta Erdogana, ktorý medzitým výdatne popracoval na svojom zabetónovaní sa pri moci, sú nielen Kurdi v Turecku, ale aj v susednej Sýrii, keďže kurdské milície (Ľudové obranné jednotky YPG vedené Stranou demokratickej jednoty PYD) považuje za filiálku prepojenú s PKK – v Turecku zakázanou a „nepriateľskou“ silou.

V Sýrii zachvátenej občianskou vojnou sa Kurdom podarilo získať značný vplyv i územia – a po ich výdatnom príspevku k porážke Islamského štátu dokonca aj medzinárodné sympatie a rešpekt. Toto všetko Erdogan nieže nepotrebuje, ale je to preňho červené súkno. Preto sa pustil do vojenského dobrodružstva, v ktorom mu – navzdory zásluhám Kurdov proti IS – nik nezabránil.

Trump mu napriek siláckym rečiam uvoľnil cestu. A z protestov Ruska či znepokojenej EÚ si turecký líder nerobí ťažkú hlavu. Ide mu predsa aj o upevnenie vplyvu doma. Konflikt s Kurdami sa mu už osvedčil ako dobrý spôsob na prenasledovanie svojich kritikov. Keď napríklad tureckí akademici – rozumej slniečkári a istanbulská kaviareň – spísali petíciu proti násiliu voči Kurdom, ktorú podpísalo 1200 osobností, vláda ich niekoľko desiatok zatkla a obvinila z teroristickej propagandy.


Odkaz pre „našich“


Konflikt, ktorý sa javí ako vzdialený, môže mať dopad aj na Európu. Jednak v podobe ďalších migračných vĺn, alebo opätovnej radikalizácie časti kurdskej komunity. A stačí si predstaviť, čo by sa stalo, keby sa čokoľvek z toho odohralo pred marcovými voľbami 2020 a chopili by sa toho politici ako Boris Kollár alebo Štefan Harabin nezaťažení prehnanou úctou k pravde a faktom.

Spomeňme Harabinove výroky o 10-tisíc migrantoch na Slovensku, či ďalších 11-tisícoch, ktoré mali byť dovezené. Po utorkovom tragickom útoku v Nemecku si zasa Kollár kopol do migrantov a Merkelovej – a po zistení, že streľbu pri synagóge v Halle má na svedomí nemecký pravicový extrémista, sa spôsobom sebe vlastným „ospravedlnil“. Pravdaže, struna emócií a vášní sa už chveje.

V tomto svetle nie je pritiahnuté za vlasy tvrdenie, že udalosti v Sýrii a Turecku môžu zamiešať kartami aj na Slovensku.

A na záver: Stav, keď istá skupina ľudí definovaná národnosťou alebo konfesiou bojuje s inou skupinou ľudí, znamená množstvo individuálnych tragédií. To je osud, ktorý Európa dobre pozná a už desaťročia sa mu snaží vyhnúť. Občas sa objavujú recidívy – v Severnom Írsku, na Balkáne, na Ukrajine.

Skúsenosti ukazujú, že aj na pohľad beznádejné a zdĺhavé konflikty majú šancu na riešenie. Svetlejšie chvíle nastali aj medzi Tureckom a Kurdami. Autoritársky spôsob vládnutia (Erdogan, Putin), populizmus (Trump) a vyvolávanie vášní však vedú vývoj presne opačným smerom. Práve preto sú tieto hodnoty vylúčené z európskeho prostredia, čo je odkaz aj pre Slovensko a jeho „vlastencov“.