Bratislava/Wolfhausen 19. marca (TASR) - Rodák z Trenčína Dušan Viselka stihol využiť jednu z posledných možností na odchod z bývalého Československa a v roku 1970 emigroval do Švajčiarska. Stretol tam svoju budúcu manželku, vychoval dvoch synov a viac než tri desaťročia viedol úspešnú firmu, ktorá klientom ponúkala technické riešenia v oblasti automatizácie výrobných procesov v priemysle. Ešte aj po 50 rokoch života v zahraničí hovorí, že sa, podobne ako mnoho vysťahovalcov, cíti byť trochu roztrieštený – ani Slovák, ani Švajčiar.

"Moje rozhodnutie emigrovať vzniklo už v rannom detstve, teda v čase, keď som chodil na základnú školu," spomína Viselka v rozhovore pre TASR.

"V roku 1947 bol môj otec ako mladý ambiciózny podnikateľ vo Švajčiarsku na výbere a školení týkajúcom sa štrikovacích mašín, ktoré tam ako riaditeľ a spolumajiteľ malej textilnej fabriky chcel nakupovať pre Slovensko. Po návrate zo Švajčiarska mu bolo oznámené, že fabrika bude zoštátnená. S týmto rozhodnutím sme všetko stratili."

Viselkov otec napokon miesto generálneho riaditeľa pre štrikovacie podniky neprijal, pretože bolo podmienené vstupom do komunistickej strany, ktoré odmietol. "Vtedy otec vravel, že dvom pánom sa slúžiť nedá (Bohu a mamonu). Tomuto výroku som porozumel až neskoršie."

Rodina napriek "rôznym represáliám" žila skromne nič jej nechýbalo. Viselka sa ako syn "nekomunistu" po mnohých peripetiách napokon dostal na elektrotechnickú priemyslovú školu v Dubnici. "Pre mňa bola škola a vtedajšie štátne inštitúcie psychoteror. Necítil som sa v mojej domovine ako doma," pokračoval.

"Celú dobu som čakal na možnosť, ako odísť do zahraničia. Prišla Pražská jar 1968 a s dubčekovským komunizmom sa táto možnosť naskytla. Po skončení školy som túto možnosť využil – bola to jedna z posledných pred opätovným zavretím hraníc. V roku 1970 som vycestoval s cestovnou kanceláriou práve do Švajčiarska."

Viselka sa od začiatku svojho pobytu "cítil vo Švajčiarsku ako doma, ako plnohodnotný človek". Hoci som vôbec nehovoril po nemecky, dostal viacero pracovných ponúk. "Švajčiarski kolegovia ma podporovali a pretože moje odborné znalosti boli veľmi dobré, postupoval som pracovne rýchlo a samozrejme som sa intenzívne učil nemčinu."

Po troch mesiacoch dostal miesto na vývojovom oddelení. Ako to sám s odstupom času hodnotí: presnosť, svedomitosť a spoľahlivosť – požiadavky, ktoré boli vo švajčiarskom pracovnom prostredí dôležitým faktorom úspechu – mu boli dané od rodičov. "Dôvera, ktorú som všade pociťoval, mi dávala sebavedomie, ktoré som na Slovensku nikdy nemal."

Pred osamostatnením pôsobil ako vedúci oddelenia pre technické aplikácie a tiež vedúci predaja. Postupne spoznal takmer celý švajčiarsky priemysel a vybudoval si kontakty a dôveru. "Jeden zo zákazníkov, keď som v roku 1982 zakladal svoju firmu, mi dokonca požičal časť kapitálu."

Rozhodnutie začať samostatne urobil spoločne so svojou manželkou Alžbetou, ktorá podobne ako on odišla zo Slovenska počas uvoľnenia.

Ako každý začiatok, aj ich bol ťažký. "Naši chlapci (Márius a Martin) mali vtedy päť a sedem rokov. Krízových situácií sme mali viacero. Prekonali sme ich vďaka našej viere v Boha, a tým aj stabilite našich rodinných vzťahov. Zažili sme doslova niekoľko zázrakov, ako sa otvárali dvere pre spoluprácu s novými partnermi, prevažne z Nemecka."

Firma, ktorú s manželkou založili, ponúkala zákazníkom technické riešenia v oblasti automatizácie výrobných procesov vo všetkých oblastiach priemyslu rôznymi technickými postupmi. "Princípy podnikania v dobe, keď sme prišli do Švajčiarska, spočívali na základe kresťanskej kalvinistickej a zwingliánskej morálky." Viselka zdôraznil, že dôvera voči zákazníkom a ich platobná morálka bola dôležitým faktorom fungovania hospodárstva. "Korupcia a úplatky tu boli prakticky neznáme."

Viselka sa svoju firmu po 32 rokoch podnikania rozhodol predať, čo bez problémov zrealizoval prostredníctvom profesionálnej na to určenej firmy.

"Aby sa slovenskí podnikatelia priblížili profilu švajčiarskych podnikateľov, je nutné si uvedomiť, že svedomitosť, spoľahlivosť a dôvera sú hodnoty, bez ktorých dlhodobé podnikateľské vzťahy nemôžu fungovať. Problém je, že kto tieto hodnoty nedostal vo výchove, ťažko sa ich naučí v nejakom doučovacom kurze," zamyslel sa nad otázkou, aký je rozdiel medzi slovenskými a švajčiarskymi podnikateľmi.

Viselkovci sa so svojimi deťmi a aj medzi sebou vždy rozprávali iba po slovensky. "Keďže sme obidvaja Slováci, bolo to pre nás úplne prirodzené. Ukázalo sa, že deti s tým nemali žiadne problémy."

Na Slovensko sa prvý raz po emigrovaní dostali po 18 rokoch. "Mestá sa nám zdali byť v oveľa horšom stave ako pred našim odchodom a to nás veľmi zarmucovalo." Najväčší rozdiel videli v zmene mentality ľudí. „Boli sme dosť prekvapení, ako sa v krátkej dobe z bývalých komunistov stali draví kapitalistickí podnikatelia."

Ešte aj po 50 rokoch pobytu v zahraničí sa s manželkou cítia byť stále Slováci, hlavne pokiaľ ide o mentalitu, ktorá sa nedá zmeniť. "Takže sme trochu rozpoltení – ani Švajčiari, ani Slováci, čo je problém mnohých vysťahovalcov."

"S domovom je to tak, že keď sme na Slovensku, cítime sa tam doma, tá mentalita je iná ako vo Švajčiarsku. Švajčiari sú uzavretí a ťažko niekomu otvárajú srdce. Slováci majú srdce niekedy na dlani, a to nám dáva pocit domoviny."

O návrate do rodnej vlasti Viselkovci neuvažujú. "Je viac faktorov, kvôli ktorým sme tu. Hlavne naše vnúčatá a deti by nám na Slovensku chýbali."