Zamestnanci podnikov boli ozbrojení puškami, pištoľami i samopalmi, ktoré si ponechali po vojne. Ich úlohou mala byť ochrana závodov a podliehali závodným radám.
Výrazne tomu pomáhali perzekúcie, ktoré podľa historika šírili strach.
Za stratu demokratickej identity Československa nesú podľa neho veľkú zodpovednosť aj vtedajší demokratickí politici na domácej scéne.
V niekdajšej samostatnej obci Sásová pomáhal vybudovať letné cvičisko a tu si do jedného z kameňov vyryl svoje iniciály.
Komunisti si vtedy podľa Šutaja napríklad vyskúšali, ako zorganizovať zhromažďovania ľudu či zainteresovanie odborového hnutia Jednotného zväzu slovenských roľníkov do ich akcií.
Rok 1948 bol špecifický tým, že sa začali aj pod Tatrami znárodňovať malé podniky, ľuďom boli odoberané rôzne živnosti, koncesie a dokonca aj osobný majetok.
Slovenský Február riadili podľa historika tri postavy - Viliam Široký, Gustáv Husák a Július Ďuriš.
Československo tak ostalo podľa českého historika rovnakým unitárnym štátom ako v čase svojho založenia aj po prevzatí moci komunistami vo februári 1948.
Používali sa na financovanie straníckeho aparátu, luxusný tovar pre špičky strany, ale aj na financovanie nátlakových pouličných akcií.
Stalo sa tak podľa historika i s pomocou masovej podpory obyvateľstva, ktoré za komunistické požiadavky demonštrovalo v uliciach.