Moskva/Bratislava 13. februára (TASR) - Plná paradoxov, úspechov i pádov, odchodov a návratov, prenasledovania i velebenia bola životná púť svetoznámeho ruského spisovateľa Alexandra Solženicyna, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru. Švédska Kráľovská akadémia vied ju udelila autorovi Súostrovia Gulag v roku 1970 za "morálnu silu, s ktorou nadväzoval na nesporné tradície ruskej literatúry".

Morálnu silu musel spisovateľ a disident Solženicyn preukázať aj v roku 1974, kedy ho po zbavení občianstva vypovedali zo Sovietskeho zväzu a deportovali do západného Nemecka. V utorok 13. februára uplynie od tejto udalosti 50 rokov. Do rodnej vlasti sa vrátil až po 20 rokoch.

V stalinských trestaneckých táboroch (gulagoch) prežil Alexander Solženicyn osem rokov. Krutosť, ktorú v nich pocítil na vlastnej koži stvárnil vo svojich dielach, keď ako jeden z prvých odkryl svetu utajovanú tvár režimu a otvorene prehovoril o represiách sovietskej moci. V Sovietskom zväze sa jeho knihy zakazovali a konfiškovali, v súčasnosti sú súčasťou výučby na ruských školách.

Do gulagu sa dostal na sklonku druhej svetovej vojny. V januári 1945 zachytila vojenská cenzúra jeho list priateľovi Nikolajevovi Vitkevičovi, v ktorom kritizoval diktátora Stalina. Nasledovalo zadržanie a odsúdenie na osem rokov väzenia za protisovietsku propagandu. Na slobodu ho prepustili vo februári 1953, len niekoľko dní pred tým, ako 5. marca Stalin zomrel.

Po udelení Nobelovej ceny za literatúru v roku 1970 komunistický režim jeho prenasledovanie zintenzívnil. Solženicyn si chcel ocenenie prevziať osobne, ale napokon tak neurobil, lebo sa obával toho, že sa nebude môcť vrátiť do vlasti. Totiž začiatkom 70. rokov mu navrhli, aby Sovietsky zväz dobrovoľne opustil.

Tlak na spisovateľa rástol - zhabali rukopisy jeho diel, zlikvidovali časopisy, v ktorých publikoval, pričom ho neustále sledovala štátna bezpečnosť (KGB). Vydanie románu Súostrovie Gulag, v ktorom kritizoval sovietsky systém a odhaľoval represívny mechanizmus štátnej moci, vedenie komunistickej strany pobúrilo.

Román vyšiel najskôr v Paríži v roku 1973, pretože v Sovietskom zväze to nebolo možné, hoci autor samotný si želal, aby sa najskôr vydal v jeho domovine. Tam sa Súostrovie Gulag šírilo tajne a vyvolalo nevídaný záujem. Kvôli spisovateľovi dokonca 7. januára 1974 mimoriadne zasadal Ústredný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ), aby diskutoval o "potlačení protisovietskych aktivít škandalózneho autora".

Rozhodnutie o ďalšom osude Solženicyna padlo na zasadaní politbyra komunistickej strany 7. februára 1974. V oficiálnom protokole sa najskôr uvádzalo, že by mal byť "len" trestne stíhaný.

O päť dní neskôr vtrhlo okolo 19-ej hodiny do moskovského bytu spisovateľa osem ľudí a násilne ho odviedli do väznice Lefortovo, kde si vypočul ortieľ - obvinenie z vlastizrady. Následne mu rozhodnutím prezídia Najvyššieho sovietu odobrali štátne občianstvo a vyhostili z krajiny.

Dňa 13. februára 1974 posadili 55-ročného Solženicyna na lietadlo a deportovali z krajiny. Koncom nasledujúceho mesiaca opustila Sovietsky zväz aj jeho manželka s deťmi. Podarilo sa jej zobrať so sebou veľkú časť z jeho literárnych diel. Cenzori totiž nariadili nielen odstrániť všetky Solženicynove diela z knižníc, ale zabaviť aj tie čísla časopisov, ktoré publikovali jeho diela.

Solženicyna najskôr deportovali do západného Nemecka, kde sa dočasne zdržiaval v dome spisovateľa, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru z roku 1972, Heinricha Bölla. Ten pred tým opakovane vyvážal Solženicynove rukopisy zo Sovietskeho zväzu. Z Nemeckej spolkovej republiky sa presťahoval do Švajčiarka a odtiaľ v roku 1976 na severovýchod Spojených štátov amerických, kde žil v exile v štáte Vermont.

Do úplne novej krajiny, keďže Sovietsky zväz sa v decembri 1991 rozpadol, sa vrátil po 20 rokoch 27. mája 1994. O päť rokov neskôr napísal knihu Rusko v troskách (1999). Dielo, v ktorom ostro kritizoval rozpad Sovietskeho zväzu i pomery v ňom, publikoval po štyroch rokoch putovania naprieč celou krajinou.

V posledných rokoch života bol veľkým kritikom západného materializmu a patril medzi dôverných poradcov ruského prezidenta Vladimira Putina. Dokonca od prvého ruského prezidenta Borisa Jeľcina odmietol prevziať vysoké štátne vyznamenanie, pretože podľa Solženicyna reprezentoval Jeľcin politika, ktorý sa príliš poklonkoval Západu.

Alexander Solženicyn, spisovateľ, ktorý sa stal svedomím Ruska, zomrel v Moskve na zlyhanie srdca 3. augusta 2008 vo veku 89 rokov.


Zdroj: https://www.solzhenitsyn.ru, https://www.culture.ru, https://www.kommunismusgeschichte.de https://www.dissidenten.eu