< sekcia Prešovský kraj

Niekdajší Bujakov získal svoj dnešný názov až v roku 1956

Gréckokatolícky drevený Kostol sv. Lukáša Evanjelistu z roku 1727 v Brežanoch v prešovskom okrese je národnou kultúrnou pamiatkou. Stará sa oň kostolníčka Mária Lucová. Foto: TASR/Ján Lašák

Starý názov dediny Brežany stále pripomína aj obecný erb. Ten znázorňuje hlavu bieleho býka so zlatými rohami v červenom poli.

Brežany 26. marca (TASR) - Dedinka v údolí prítoku riečky Svinka v Prešovskom okrese, ktorá dnes nesie názov Brežany, na týchto miestach stála už začiatkom 14. storočia. Dôkazy o tom existujú v zápisoch o predaji majetku. Svoje terajšie pomenovanie obec získala až v roku 1956.

„Ako vznikol pôvodný názov Bujakov, to dnes nevieme presne určiť. Môžeme sa však domnievať, že mu dal názov nejaký gazda alebo správca majetku. Možno neznel nejako pekne a niekomu sa asi zdal aj hanlivý, tak nás v polovici 50. rokov minulého storočia premenovali na Brežany,“ pripomína starostka Mária Gumanová.

S úsmevom dodáva, že starý názov sa používa ešte aj dnes. Buď o ňom hovoria pamätníci, ale ho využijú ako prirovnanie.

„Keď je niekde poškodená a hrboľatá cesta, tak sa zvykne povedať 'ta je rozbitá jak bujakovská draha'. My sme však na našu obec hrdí a jej dnešný názov Brežany sa nám páči,“ vysvetľuje starostka obce.

Tí starší si pamätajú, ako sa hľadal nový názov obce. Keďže okolité lúky a svahy nazývali lány, rozmýšľali o tom, že dedina by sa mohla volať Krásna pod Lánikom, ale to im nevyšlo. Keďže tu však boli briežky, tak sa ujal názov Brežany.

O tom, že pôvodné meno Bujakov dal tejto obci nejaký gazda, je presvedčený aj rodák z dediny Jozef Guman. Ten tvrdí, že starí ľudia vždy rozprávali, že na tomto mieste sa pásaval dobytok a boli tu aj maštale. Vraj to bolo v tých miestach, kde dnes stoja rekreačné chaty. Hoci tí mladší už používajú súčasný názov dediny, nezabudlo sa ani na ten starý.

„Išiel som teraz autobusom a všimol som si, že je tam nový šofér. Tak mu hovorím, aby mi dal lístok do Bujakova a on sa pýta, že kde to je. Myslel si, že si z neho robím žarty,“ uzavrel so smiechom dôchodca.

Starý názov dediny stále pripomína aj obecný erb. Ten znázorňuje hlavu bieleho býka so zlatými rohami v červenom poli.

Prvá ulica v dedine by sa mala volať Slnečná

Starostka obce Brežany Mária Gumanová hovorí, že budúcnosť obce vidia predovšetkým v turistickom ruchu. Cyklotrasy a náučné chodníky by privítali v celom mikroregióne Čierna hora.
Foto: TASR/Ján Lašák
Na svahoch pod miestnym dreveným chrámom v dedinke Brežany, okres Prešov, sú parcely, kde by mali vyrásť nové rodinné domy. Na tejto stráni, ktorá je v peknom počasí stále zaliata slnečným svetlom, by mala vyrásť nová ulica. Bude zhodou okolností aj prvou ulicou v Brežanoch a mala by sa volať Slnečná.

Obec leží asi 15 kilometrov od okresného mesta a žije tu 180 obyvateľov. Detí sa tu rodí málo, a preto sú radi, ak raz ročne zaznamenajú nejakého nového občana. Napriek tomu počet obyvateľov neklesá, lebo ľudia si tento kraj vybrali, aby tu mohli relaxovať.

„Chceli by sme urobiť nový územný plán a novú ulicu, aby ľudia, ktorí nechali pozemky pre svoje vnúčatá a pravnúčatá, sa mali kde vrátiť, mali si kde vybudovať, aby sa naša dedinka rozrastala. Je to tichá, doslova rekreačná dedinka,“ vysvetľuje starostka Mária Gumanová.

Okrem toho je to oblasť, ktorú si vybrali chatári a opravili staré domy, alebo vybudovali svoje miesta pre relax. V súčasnosti sa tu nachádza okolo 15 chát, pričom niektoré sú obývané sezónne a iné aj celoročne.

„Medzi priority vedenia obce patrí úprava vodného toku. V posledných rokoch tu totiž zaznamenali tri povodne, ktoré poškodili majetok obyvateľov i samosprávy. Najväčšie škody narobili na miestnej komunikácii,“ doplnila starostka.

V obci, ktorá sa nachádza v oblasti Šarišskej vrchoviny v lone prekrásnej prírody, dnes nie je obchod, hostinec ani žiadne ubytovacie kapacity. Brežany sú súčasťou mikroregiónu Čierna hora, ktorý sa snaží zveľaďovať oblasť. Podieľa sa na organizovaní akcií a často sem prichádzajú hubári, pretože hubám sa v okolí dediny skutočne darí.

„Sme malá dedina, a preto svoju budúcnosť musíme orientovať na turistický ruch. Najskôr však musia byť vybudované náučné a turistické chodníky, prípadne cyklotrasy. V poslednej dobe sme tu zaznamenali veľmi veľa rekreačných bežcov,“ uzavrela Gumanová.

V drevenom kostolíku zvykne zamrznúť aj svätená voda

Gréckokatolícky drevený Kostol sv. Lukáša Evanjelistu z roku 1727 v Brežanoch v prešovskom okrese je národnou kultúrnou pamiatkou. Stará sa oň kostolníčka Mária Lucová.
Foto: TASR/Ján Lašák
Drevený chrám sv. Lukáša evanjelistu v Brežanoch je najvzácnejšou architektonickou pamiatkou v okolí. Tento zachovaný prvok sakrálnej ľudovej architektúry stojí na svahu nad dedinou a pripomína časy, keď sa v tejto obci ľudia hlásili ku gréckokatolíkom.

Chrám z prvej tretiny 18. storočia je majetkom gréckokatolíckej cirkvi, ale na bohoslužbách sa tu schádzajú hlavne rímski katolíci, ktorých je v tejto obci väčšina.

Kostolníčka pani Mária Lucová sa v Brežanoch narodila a tvrdí, že tento kostolík je vymodlené miesto. Tam si vraj každý prednesie svoje prosby a cítia sa tam veľmi dobre.

„Tak ako je vonku, tak je aj v kostole. Keď je vonku mínus 15, tak tam je skoro mínus desať, dakedy aj svätená voda tam zamrzne. V lete je zasa veľmi horúco,“ vysvetľuje kostolníčka.

Už onedlho sa budú veriaci stretávať v novom kostole, ktorý stavajú v centre dediny. S myšlienkou prišiel tamojší farár, pretože starý drevený kostol je na kopci, kam už ťažko dochádzajú starší ľudia a nie je v ňom kúrenie.

„Náš pán farár chodí často medzi nás a pracuje spolu s občanmi na výstavbe kostola. Môžete ho tu vidieť v montérkach, ako tlačí fúrik, alebo niečo kope,“ dodáva pani Mária.

Starý kostolík je národnou kultúrnou pamiatkou. Je to zrubový objekt s prvkami gotiky, ktorý pozostáva z troch častí. Dátum výstavby kostola je zvýraznený pred vstupom do objektu. Zvláštnosťou je predstavaná veža s ihlanovitou strechou.

Zaujímavý však nie je len exteriér, ale predovšetkým vnútorná výzdoba chrámu, ktorej dominuje bohatý štvoretážový barokový ikonostas. Na pravej strane oltára je obraz patróna kostola a na zadnej stene krížová cesta.

Kostolík nad obcou často navštevujú turisti. Hoci nie je otvorený stále, domáci nemajú žiadny problém sprevádzať záujemcov, ktorí si ho chcú prezrieť.

Krížová cesta z dielne Mira Janiča bude zdobiť nový kostol

Ľudový rezbár Miroslav Janič z obce Brežany v prešovskom okrese pri práci vo svojej dielni. Interiér nového kostola v obci bude po dokončení zdobiť jeho Krížová cesta.
Foto: TASR/Ján Lašák
Uprostred dedinky Brežany, okres Prešov, vyrastá nový rímskokatolícky kostol. Jeho steny bude zdobiť 14 drevených reliéfov, ktoré znázorňujú biblické výjavy z krížovej cesty.

„Krížová cesta je asi túžba každého rezbára. Mne sa to splnilo nedávno, keď ma oslovil pán farár a ponúkol mi, aby som pre náš nový kostol urobil 14 zastavení. Teším sa, že tu po mne niečo zostane. Tú stolársku robotu na reliéfoch už mám hotovú a teraz sa pustím do rezbárčiny,“ teší sa Janič.

Pripomína, že toto nie je jeho jediný sen. Rád by sa odvďačil všetkým svojim priateľom, ktorí ho pozývali na rezbárske plenéry a pozval ich do svojej dediny. Cíti totiž taký malý dlh za to, že mu takto pomohli zdokonaliť sa v rezbárčine. Rád by im to nejako vrátil a pomohol iným mladým a začínajúcim rezbárom.

V jeho rezbárskej dielni vzniklo aj niekoľko betlehemov, jeden z nich sa dokonca dostal až za oceán. Sochy pripomínajúce narodenie Mesiáša vystavoval na mnohých miestach, často ich však mohli vidieť najmä Prešovčania pred Konkatedrálou sv. Mikuláša.

„Keď som ho prvýkrát vystavoval, mal 17 postáv a ďalšie sochy zvieratiek. Dorobil som studňu, voz a ďalšie veci. Postupne tam toho bolo dosť. Teraz už robím betlehemy tak, že je tam Svätá rodina, anjel, traja králi a nejakí pastier so zvieratkami. Takto môžu putovať po celom Slovensku,“ vysvetlil rezbár.

Témy si vyberá z biblie, histórie, bežného života ľudí, ale na mnohých miestach sú jeho práce s abstraktnými motívmi. Rodák z Radatíc mal k výtvarnému umeniu a k hudbe vzťah už od detstva. Ako žiak základnej školy sa prihlásil do rezbárskeho krúžku, ktorý na ich škole viedol známy ľudový rezbár z kraja pod Čiernou horou Pavol Šarišský.

Ľudový rezbár Miroslav Janič z obce Brežany v prešovskom okrese dokáže vyrobiť nielen husle, ale aj veľkú pastiersku trúbu.
Foto: TASR/Ján Lašák
„Chcel som študovať na umeleckej škole. Urobil som talentové skúšky v Bratislave, ale ako to vtedy bolo zvykom, pre nedostatok miesta ma neprijali. Tak som nejako na to zanevrel a išiel som na strojársku učňovku a začal som hrať v kapele,“ spomína Janič.

Nemohol sa však vzdať maľovania, pretože farby ho stále lákali. Oženil sa a presťahoval do Brežian a tu mu kamarát navrhol, aby sa prihlásil do súťaže insitných umelcov, ktorá vtedy bežala v Prešove. Portrét zarasteného cigána v krčme, ktorý Janič namaľoval, mu vyniesol prvé miesto v celoslovenskej súťaži.

Tam sa v roku 1998 opäť stretol s Pavlom Šarišským, ktorý ho pozval na rezbársky plenér. Keďže nemal žiadne nástroje ani dlátka, ani pílu, všetko mu rezbár požičal. Bol presvedčený, že keď robil s drevom ako chlapec, bude to vedieť aj ako dospelý chlap. Takýto bol štart ľudového rezbára Miroslava Janiča.

„Robil som sochu Bičovanie Krista, ktorá ešte dnes stojí v Panskej záhrade v dedinke Janov. Potom sa to rozbehlo s plenérmi po celom Slovensku, ale dostal som sa aj do zahraničia,“ dodáva 54-ročný rezbár.

Najväčšou Janičovou sochou je ľudový hrdina, ktorý stojí v poľskom kúpeľnom mestečku Krynica. Postavu zbojníka so sekerou a pištoľou vytesal do kmeňa čierneho topoľa, ktorý mal výšku 6,25 metra a priemer 1,7 metra.



Ľuďom z dediny sa vždy najlepšie debatovalo pri prameni

Voda z miestneho prameňa, ktorý vyviera uprostred dedinky Brežany, okres Prešov, domácim vždy chutila. Keď prišiel niekto cudzí pred desiatkami rokov do tejto šarišskej obce, mohol v nedeľu ráno vidieť pri prameni prázdne vedrá. „Manželka mi rozprávala, že kedysi ženičky v nedeľu ráno išli vyobliekané do kostola a so sebou niesli vedro. To si odložili pri prameni a pomaly sa vydali do kostola na briežku. Keď išli z omše, nabrali si vody a odnášali ju do svojich domov,“ hovorí miestny rezbár Miroslav Janič.

Na území obce sú až tri pramene, pričom dva sa využívajú ako studne a ten tretí v strede dediny slúži všetkým. Tí starší sú zvyknutí na vodu z tejto studne od malička.

„Ľudia sa sťažujú, že sa majú zle. Nariekajú, že všetko je drahé. Keď ich vidím, ako chodia z nákupov a nosia balíky minerálnej vody, nestačím sa čudovať. Tu máme dobrú vodu z prameňa a oni kupujú, ani nevedia čo,“ hovorí dôchodca Jozef Guman.

Dodáva, že toto miesto je pre miestnych magické. Keď sa tu stretnú chlapi, preberá sa politika, robota i futbal. Z toho dôvodu sa aj obec snaží, aby tu bolo čo najpríjemnejšie a postavila tu altánok.

Snažili sa aj zmodernizovať naberanie vody zo studne, ale život to tak nechcel. Vyskúšali dvojpiestovú pumpu, dlho nevydržala. Potom skúšali koleso s reťazou, ale tá zmizla aj s vedierkom. Najlepšie sa osvedčila takzvaná kvaka, ktorá sa tu používa už desaťročia.

„Voda z prameňa sa naberá vedrom, ktoré je zavesené na takej drevenej palici, ktorá je odrezaná tak, aby na nej zostal hák, u nás sa to volá kvaka. Len treba dať pozor, keď sa ponorí vedierko do vody, aby z toho háka nevyskočilo von, potom sa ťažko loví zo studne,“ vysvetľuje so smiechom dôchodca.