< sekcia Publicistika

KOMENTÁR J. HRABKA: V sieti

Komentár Juraja Hrabka Foto: Teraz.sk

Viacerým politickým stranám chýba sebadôvera, hoci žiadajú, aby im voliči dôverovali.

Necelé dva týždne, ktoré zostávajú do podania kandidátnych listín, sú poznačené značným pohybom na politickej scéne, keď viacero politických strán stále nevie, ako pôjde do parlamentných volieb. Či v koalícii alebo samostatne.

Samozrejme, aj kibicov je opäť veľa a to na každej strane politického spektra. Predháňajú sa v rôznych výpočtoch a kalkuláciách, kto s kým a s kým už nie, proti komu a prečo nie a tak ďalej a tak podobne. Neprekvapuje, že dotknuté politické strany sú zneistené, pretože nerobia politiku v pravom zmysle slova, ale sa tak iba tvária. Okrem úplne nových strán, typu Vlasť či Za ľudí, rezonuje v tejto súvislosti rečnícka otázka určená najmä mimovládnym parlamentným stranám, čo robili počas uplynulých rokov, keď neniesli primárne zodpovednosť za dianie v krajine, ale iba za dianie v svojich politických stranách: ako ich budovali, prezentovali a za štátne peniaze ošetrovali, keď sa s nimi ani dva týždne pred voľbami nedokážu postaviť pred voličov, ale hľadajú únikové cesty, ako v politike byť, a pritom sa veľmi nenarobiť. To sa týka nie mimoparlamentných, ale mimovládnych strán, hoci aj tu existujú výnimky, napríklad Sme rodina.

Je faktom, že priveľa strán – vládnych aj mimovládnych, vrátane mimoparlamentných – osciluje okolo hranice piatich percent, dosiahnutie ktorej je podmienkou na vstup do parlamentu. Typickým príkladom môže byť SaS, ňou aj kibicmi vyhlasovaného a ospevovaného „lídra opozície“ po minulých voľbách, s dvojcifernou podporou voličov, o ktorej dnes už nemôže ani len snívať. Tak robila štyri roky politiku a tak v nej aj pokračuje, keď na poslednú chvíľu a očividne aj pod tlakom kibicov, mení stanoviská: už je ochotná sa aj koalovať, čo je v rozpore aj s výsledkami jej nedávnych kongresov, ak teda na nich neschválili aj nejakú „tretiu vetu“. Kibicov si pritom naozaj netreba všímať, veď viacero z nich ani nevie, že podľa zákona dnes už nemožno ani meniť názov strany, takže vznik akejsi SDK 2, je definitívne vylúčený.

Inými slovami, dotknutým politickým stranám chýba sebadôvera, hoci žiadajú, aby im voliči dôverovali. Dostali sa do siete politických intríg, pričom úspech vo voľbách chcú dosiahnuť tak, že sa nestarajú o nárast vlastných voličov, ale o údajné neprepadnutie ich hlasov. A tak špekulujú, že ten by mal ísť radšej s tým a tamtým, ale nie s hentým a oným. Akoby im záležalo viac na tom, aby nejaké hlasy neprepadli, namiesto toho, aby ich pre seba získali.

Necelé dva týždne pred odovzdaním kandidátnych listín do parlamentných volieb, vládne hlavne v časti politického spektra, ktoré sa samonazvalo „demokratickým“ a ich voličov namiesto radosti z nadchádzajúcich volieb neistota. Aj preto, lebo nevedia, v akej konštelácii do volieb napokon pôjdu. Aj preto, lebo vsadili viac na kibicov, ktorí však neponesú žiadnu zodpovednosť za výsledky volieb, ako na vlastné schopnosti. Aj preto, lebo ak politické strany nedôverujú sami sebe, naozaj nevedno prečo by im mali dôverovať voliči. Nemožno pritom nevidieť, že ich náprotivný breh v tom má už jasno a sústreďuje sa na iné veci.

Tak či onak, teda či už pôjdu do volieb politické strany samostatne alebo v koalíciách, blíži sa čas, kedy o ich ďalšom osude rozhodnú voliči. A to je jednoducho fajn.